Po mnoho rokov po ukončení Druhej svetovej vojny a následne aj občianskej vojny v Grécku v roku 1949, makroekonomická výkonnosť Grécka patrila k najvýkonnejším nielen v Európe, ale aj vo zvyšku sveta. Táto situácia sa udržala až do 70tych rokov, teda až po prvú ropnú krízu.
V roku 1974 sa v Grécku skončila sedemročná diktatúra a v 1975 Grécko požiadalo o vstup do EEC. Avšak po druhom ropnom šoku v roku 1981 a vstupe Grécka do EÚ nastáva v Grécku obdobie stagflácie, ktoré trvá celé deväťdesiate roky. V roku 1990, po ďalšej zmene vlády, Grécko spúšťa program fiškálnej konsolidácie a štrukturálnych reforiem, s cieľom pripraviť sa na prípadné zavedenie jednotnej európskej meny. Grécko bolo medzi signatármi Maastrichtskej zmluvy v roku 1991 a zabezpečilo si účasť v eurozóne v roku 2000. V poslednom desaťročí dvadsiateho storočia sa postupne prinavrátil hospodársky rast, inflácia bola kontrolovaná a verejný dlh bol stabilizovaný vzhľadom k HDP.
Obdobie po zavedení EURA medzi rokmi 2001 a 2008 bolo zlatou érou pre grécku ekonomiku. Rástli všetky hlavné oblasti priemyslu, ako bolo námorníctvo, ropný spracovateľský priemysel, cestovný ruch a bankovníctvo. Krajina získala prístup k lacným úverom a túto možnosť s obľubou využívala. Ekonomika postupne rástla tempom 3,7 až 5,2% ročne. V tomto období sa tiež realizoval masívny prílev kapitálu z Nemecka, Francúzska a Švajčiarska. Súčasne Európska komisia dotuje veľké infraštruktúrne projekty. Vzhľadom na veľký geostrategický význam Grécka sa tieto prostriedky považujú za dobrú investíciu. Ostatné ekonomické ukazovatele, ako napríklad rast verejného dlhu a inflácia vykazujú pomerne dobré výsledky, aj keď o niečo vyššie, ako je priemer eurozóny a nezamestnanosť klesla. Verejný dlh vzhľadom k HDP bol stabilizovaný a krajina zvýšila svoju solventnosť. Avšak fiškálna situácia sa začala javiť ako dosť neistá a pomaly sa začali prejavovať fiškálne problémy. Verejný dlh vzhľadom k HDP dosiahol asi 100%, čo je oveľa viac ako priemer zvyšku Eurozóny. Okrem toho, kontrolné mechanizmy vládnych výdavkov boli pomerne slabé, hlavne v oblastiach ako sú miestne úrady, fondy sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva. Na druhej strane daňové úniky podkopávajú účinnosť daňového systému.
Krajiny, ktoré vstupovali do Eurozóny museli dokladovať stabilný ekonomický vývoj, mieru inflácie a verejný dlh na stanovenej úrovni (Maastrichtské kritériá z roku 1991). V roku 2004 prevzala vládu v Grécku „Nová demokracia“ a realizovala audit, ktorý preukázal, že štatistiky za rozpočtový rok 1999 boli podhodnotené. Vtedajšia vláda totiž dočasne zmenila účtovné postupy, napríklad vojenské dodávky sa odpisovali v čase objednania a nie dodávky. Spätný audit preukázal, že Grécko nespĺňalo v čase vstupu všetkých 5 ekonomických kritérií. (Grécko nebolo jediným vinníkom, ktorý manipuloval svoje štatistiky). Na druhej strane, väčšina vtedajších krajín, ktoré prijímali EURO so uvedomovala, že grécke štatistiky asi nie sú v poriadku, a preto odsúhlasenie vstupu Grécka bolo skôr politickým rozhodnutím a nie ekonomickým.
Jedným z prvých signálov o zraniteľnosti gréckej ekonomiky boli problémy súvisiace s úhradou veľkých dlhov gréckych olympijských hier v roku 2004. Ukázalo sa, že náklady na hry stáli takmer 11mld EURO a prekročili svoj pôvodný rozpočet o 100%, pričom do týchto nákladov neboli započítané veľké infraštruktúrne projekty súvisiace s realizáciou olympijských hier. (Neskôr sa ukázalo, že mnoho investícií do športovísk bolo zbytočných a navyše na povrch vyplávali veľké úplatkové kauzy a plytvanie). Okrem toho, mzdy vo verejnom sektore rástli oveľa rýchlejšie než vo väčšine ostatných krajinách eurozóny. Napríklad v rokoch 1999 až 2007 vzrástli o 50%. Grécke vlády si „kupovali“ hlasy svojich voličov vytváraním zdania ekonomického rastu a blahobytu a to nielen zvyšovaním platov, ale aj nadštandardným zaopatrením zamestnancov, ale hlavne štátnych úradníkov odchádzajúcich do dôchodku. Bežne sa stávalo, že platy aj dôchodky v štátnej správe prevyšovali príjmy v komerčnej oblasti. Mašinéria štátnej správy sa stala najväčším požieračom HDP.
Ďalším problémom boli pomerne vysoké vojenské výdavky. Ročné náklady sa vyšplhali až na 4,3% HDP, čo je zhruba 2x viac ako v Nemecku. (Tieto vysoké náklady sú vysvetľované tradičnými gréckymi obavami z útoku Turecka, hoci sú obidvaja členmi NATO).
Ekonomický systém v Grécku sa dostal do rúk obmedzeného počtu ľudí. V podstate, tri úzko prepojené časti vládnucej elity si rozdelili korisť medzi sebou.
A zatiaľ čo peniaze tiekli z vládnej pokladne smerom k veľkým korporáciám, štátny príjem bol zasiahnutý rozsiahlymi daňovými únikmi. Po rokoch prekračovania výdavkov sa rozpočtový deficit – rozdiel medzi výdavkami a príjmami – vymkol kontrole.
V snahe dodržať pravidlá na udržanie EUR-a grécke vlády skresľovali účtovné údaje a nekontrolovane si požičiavali peniaze na svoju prevádzku. Grécky verejný dlh sa od roku 1993 dlhodobo pohyboval na hranici 100% HDP, ale v roku 2009 sa začal zvyšovať, až dosiahol strop 170% v roku 2011. Takýto dlh je pre ekonomiku neudržateľný (navyše kombinovaný vysokým úrokom) a nevyhnutne muselo dôjsť ku kolapsu.
V neposlednom rade je treba spomenúť, že v Grécku je zaznamenaná vysoká miera korupcie. Namiesto radikálneho boja s korupciou Grécko v roku 2001 prijalo zákony obmedzujúce možnosť pohnať vládnych úradníkov k spravodlivosti. Členovia vlády môžu byť odsúdení len v prípade, že budú zbavení imunity väčšinou poslancov. Nakoľko však volebný systém napomáha vládnej strane získať majoritné postavenie, odsúdenie vládneho úradníka za korupciu sa stáva iba teoretickým…