Príbeh, ktorý teraz opíšem sa zdá až neuveriteľný, hlavne po tom, čo sme prežili na jar tohto roku. Povinné nosenie rúšok v školách kvôli hrozbe nákazy je detská rozprávka oproti tomu, čo som zistil.
Nie je dôležité, ako som sa dostal k jednému Ukrajincovi, ale jeho príbeh je pravdepodobne jeden z desiatok. Takže Sergej pracuje legálne na Slovensku a ochorel na COVID. Nakoľko je to čestný chlap, povedal to v práci. Okamžite ho prepustili a okrem toho ho vyhodili aj z ubytovne. Zároveň má ísť do karantény na 14 dní. Hotely ho nechcú prijať, nakoľko je už pozitívny, hoci nemá príznaky.
Začal som zisťovať, aké sú oficiálne možnosti. Dozvedel som sa, že štátna karanténa je zrušená. Takisto mestá, ktoré zriadili nejaké zberné tábory napríklad pre bezdomovcov, už prestali takéto ubytovanie poskytovať. Obtelefonoval som všelijaké úrady (častokrát tie telefóny nikto neberie), ale žiadne riešenie neexistuje.
Hoci je Sergej svedomitý chlap a nosí rúšku, bude musieť cestovať verejnou dopravou. Ak ho niekde ubytujú, bude si musieť chodiť minimálne nakupovať. V hoteli (ak sa mu podarí dnes nejaký nájsť) sa bude stretávať s inými ľuďmi…
Vláda bazíruje, aby deti v školách nosili rúška aj počas vyučovania, hoci veľmi pravdepodobne budú zdravé a pritom existujú očividne chorí ľudia, o ktorých sa nikto nestará. Keby bol Sergej nesvedomitý, nemusel sa vôbec priznať, že má COVID, chodil by stále do práce, mal by zabezpečenú teplú posteľ a tieto starosti by mu boli ukradnuté. Verím tomu, že ak svoj príbeh vyrozpráva inému Sergejovi, ktorý bude tiež náhodou pozitívny na COVID, tak ten urobí presne to isté.