rebel

História

Po mnoho rokov po ukončení Druhej svetovej vojny a následne aj občianskej vojny v Grécku v roku 1949, makroekonomická výkonnosť Grécka patrila k najvýkonnejším nielen v Európe, ale aj vo zvyšku sveta. Táto situácia sa udržala až do 70tych rokov, teda až po prvú ropnú krízu.

V roku 1974 sa v Grécku skončila sedemročná diktatúra a v 1975 Grécko požiadalo o vstup do EEC. Avšak po druhom ropnom šoku v roku 1981 a vstupe Grécka do EÚ nastáva v Grécku obdobie stagflácie, ktoré trvá celé deväťdesiate roky. V roku 1990, po ďalšej zmene vlády, Grécko spúšťa program fiškálnej konsolidácie a štrukturálnych reforiem, s cieľom pripraviť sa na prípadné zavedenie  jednotnej európskej meny. Grécko bolo medzi signatármi Maastrichtskej zmluvy v roku 1991 a zabezpečilo si účasť v eurozóne v roku 2000. V poslednom desaťročí dvadsiateho storočia sa postupne prinavrátil hospodársky rast, inflácia bola kontrolovaná a verejný dlh bol stabilizovaný vzhľadom k HDP.

Obdobie po zavedení  EURA medzi rokmi 2001 a 2008 bolo zlatou érou pre grécku ekonomiku. Rástli všetky hlavné oblasti priemyslu, ako bolo námorníctvo, ropný spracovateľský priemysel, cestovný ruch a bankovníctvo. Krajina získala prístup k lacným úverom a túto možnosť s obľubou využívala. Ekonomika postupne rástla tempom 3,7 až 5,2% ročne. V tomto období sa tiež realizoval masívny prílev kapitálu z Nemecka, Francúzska a Švajčiarska. Súčasne Európska komisia dotuje veľké infraštruktúrne projekty. Vzhľadom na veľký geostrategický význam Grécka sa tieto prostriedky považujú za dobrú investíciu. Ostatné ekonomické ukazovatele, ako napríklad rast verejného dlhu a inflácia vykazujú pomerne dobré výsledky, aj keď o niečo vyššie, ako je priemer eurozóny a nezamestnanosť klesla. Verejný dlh vzhľadom k HDP bol stabilizovaný a krajina zvýšila svoju solventnosť. Avšak fiškálna situácia sa začala javiť ako dosť neistá a pomaly sa začali prejavovať fiškálne problémy. Verejný dlh vzhľadom k HDP dosiahol asi 100%, čo je oveľa viac ako priemer zvyšku Eurozóny. Okrem toho, kontrolné mechanizmy vládnych výdavkov boli pomerne slabé, hlavne v oblastiach ako sú miestne úrady, fondy sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva. Na druhej strane  daňové úniky podkopávajú účinnosť daňového systému.

Vstup do Eurozóny

Krajiny, ktoré vstupovali do Eurozóny museli dokladovať stabilný ekonomický vývoj, mieru inflácie a verejný dlh na stanovenej úrovni (Maastrichtské kritériá z roku 1991). V roku 2004 prevzala vládu v Grécku „Nová demokracia“  a realizovala audit, ktorý preukázal, že štatistiky za rozpočtový rok 1999 boli podhodnotené. Vtedajšia vláda totiž dočasne zmenila účtovné postupy, napríklad vojenské dodávky sa odpisovali v čase objednania a nie dodávky. Spätný audit preukázal, že Grécko nespĺňalo v čase vstupu všetkých 5 ekonomických kritérií. (Grécko nebolo jediným vinníkom, ktorý manipuloval svoje štatistiky). Na druhej strane, väčšina vtedajších krajín, ktoré prijímali EURO so uvedomovala, že grécke štatistiky asi nie sú v poriadku, a preto odsúhlasenie vstupu Grécka bolo skôr politickým rozhodnutím a nie ekonomickým.

Korene ekonomickej krízy

Jedným z prvých signálov o zraniteľnosti gréckej ekonomiky boli problémy súvisiace s úhradou veľkých dlhov gréckych olympijských hier v roku 2004. Ukázalo sa, že náklady na hry stáli takmer 11mld EURO a prekročili svoj pôvodný rozpočet o 100%, pričom do týchto nákladov neboli započítané veľké infraštruktúrne projekty súvisiace s realizáciou olympijských hier. (Neskôr sa ukázalo, že mnoho investícií do športovísk bolo zbytočných a navyše na povrch vyplávali veľké úplatkové kauzy a plytvanie). Okrem toho, mzdy vo verejnom sektore rástli oveľa rýchlejšie než vo väčšine ostatných krajinách eurozóny. Napríklad v rokoch  1999 až 2007 vzrástli o 50%. Grécke vlády si „kupovali“ hlasy svojich voličov vytváraním zdania ekonomického rastu a blahobytu a to nielen zvyšovaním platov, ale aj nadštandardným zaopatrením zamestnancov, ale hlavne štátnych úradníkov odchádzajúcich do dôchodku. Bežne sa stávalo, že platy aj dôchodky v štátnej správe prevyšovali príjmy v komerčnej oblasti. Mašinéria štátnej správy sa stala najväčším požieračom HDP.

Ďalším problémom boli pomerne vysoké vojenské výdavky. Ročné náklady sa vyšplhali až na 4,3% HDP, čo je zhruba 2x viac ako v Nemecku. (Tieto vysoké náklady sú vysvetľované tradičnými gréckymi obavami z útoku Turecka, hoci sú obidvaja členmi NATO).

Ekonomický systém v Grécku sa dostal do rúk obmedzeného počtu ľudí. V podstate, tri úzko prepojené časti vládnucej elity si rozdelili korisť medzi sebou.

• Prvou skupinou boli rodinné klany, ktorí vlastnia leví podiel gréckej námornej dopravy a bankový kapitál, rovnako ako väčšina jeho petrochemického priemyslu. Počas vlády premiéra Simitisa boli podnikateľské dane znížené na 25 percent, čo umožnilo uvedeným oblastiam priemyslu výrazne sa obohatiť počas hospodárskeho boomu. Čím väčší kapitál vlastnili, tým mali menší sklon boli platiť dane. To viedlo k podstatnému zhoršeniu dodržiavania daňových predpisov konzervatívnej časti vyššej strednej triedy (lekári, realitné kancelárie, zamestnanci vysokých bankových postov, advokáti). Pred vypuknutím svetovej hospodárskej krízy, top 30.000 rodín v krajine vlastnilo viac ako 250 miliárd eur kapitálových aktív. Z nich okolo 100 miliárd boli uložené do bankových vkladov a najmenej ďalších 100 miliárd bolo prevedené do zahraničia.
• Druhá skupina bola zastúpená ľuďmi z popredných európskych investičných tovarových, stavebných a zbrojených korporácií, ako aj z európskeho finančného sektora. Tieto segmenty európskeho kapitálu sa tradične tešili úzkym väzbám s rodinami ovládajúcimi grécky lodný a bankový kapitál. V tomto zozname je Deutsche Bank AG, niektoré švajčiarske banky, ThyssenKrupp, popredné nemecké a francúzske stavebné firmy, ďalšie banky ako Société Générale, Crédit Agricole a Dexia. Prostredníctvom týchto väzieb sa realizovali veľké investície v infraštruktúre, avšak zodpovednosť za refinancovanie a zabezpečenie investícií zostala na štátnej pokladnici.
• Tretím zbohatlíkom na boome bola politická garnitúra, zastúpená od konca vojenskej diktatúry, dvoma hlavnými stranami PASOK a Nová Demokracia (ND). Politické strany si od komerčných firiem nechávajú financovať svoje volebné kampane. Systematické kupovanie politikov a ich pridruženého politického aparátu sa stáva neoddeliteľnou súčasťou obdobia konjunktúry. Vedenie strán pripomína staroveké dynastie, kedy sa jednotlivé posty dedia, čo vedie k skostnateniu vývoja a minimálne pokrokovému napredovaniu strán.

A zatiaľ čo peniaze tiekli z vládnej pokladne smerom k veľkým korporáciám, štátny príjem bol zasiahnutý rozsiahlymi daňovými únikmi. Po rokoch prekračovania výdavkov sa rozpočtový deficit – rozdiel medzi výdavkami a príjmami – vymkol kontrole.

V snahe dodržať pravidlá na udržanie EUR-a grécke vlády skresľovali účtovné údaje a nekontrolovane si požičiavali peniaze na svoju prevádzku. Grécky verejný dlh sa od roku 1993 dlhodobo pohyboval na hranici 100% HDP, ale v roku 2009 sa začal zvyšovať, až dosiahol strop 170% v roku 2011. Takýto dlh je pre ekonomiku neudržateľný (navyše kombinovaný vysokým úrokom) a nevyhnutne muselo dôjsť ku kolapsu.

V neposlednom rade je treba spomenúť, že v Grécku je zaznamenaná vysoká miera korupcie. Namiesto radikálneho boja s korupciou Grécko v roku 2001 prijalo zákony obmedzujúce možnosť pohnať vládnych úradníkov k spravodlivosti. Členovia vlády môžu byť odsúdení len v prípade, že budú zbavení imunity väčšinou poslancov. Nakoľko však volebný systém napomáha vládnej strane získať majoritné postavenie, odsúdenie vládneho úradníka za korupciu sa stáva iba teoretickým…